Trepanie
Trepaním sa odstraňuje vrchný obal stebla, vo vnútri ktorého sa nachádza ľanové vlákno.
Štefan Repčok v knihe Tradičná Kokavská svadba spomína: „Koncom augusta boli už hlavné žatevné práce ukončené. Mlatba v minulosti sa nerobila hneď po žatve, ale obilie sa uložilo do stodôl a mlátilo sa až v jeseni. Z toho dôvodu ženy využili toto obdobie na trepanie poskoných konopí, ktoré pred trepaním museli byť dokonale vysušené, na čo sa využívalo slnečné počasie na konci leta a babie leto. K trepaniu sa schádzali viaceré ženy z rodiny, bolo ich 5 až 7. Spoločné trepanie malo niekoľko výhod. Pri práci viacerých žien bolo veselšie a práca išla rýchlejšie a to bolo hlavné. Za dva – tri dni bolo konope otrepané. Dvor sa očistil od pazderia a uvoľnil na bežné používanie. Prv, ako začali ženy trepať, poprestierali konope o priečelie domov a plotov, aby sa vysušilo na slnku. Dobre usušené stonky brali po hrstiach do rúk a lámali ich na trliciach. Tieto boli dvojakého druhu. Jednoduchá trlica, na ktorej sa prelamovala stonka a začínalo sa trepanie, sa volala trlica. Vlákno, ktoré už bolo vytrepané na trlici a bolo z neho odstránené väčšie pazderie, sa následne trepalo na takzvaných trojkách. Na týchto sa očisťovalo od zvyškov pazderia a nekvalitného vlákna. To sa volalo vyhládzanie.“
Na trepanie ľanu ja používam, najprv trlicu s jedným žliabkom, ktorú my voláme lámačka, lebo sa na nej prelamovaním a hrubým búchaním steblo poláme a rozbije sa vrchný obal – pazderie. Potom sa na trlici s dvoma žliabkami vyhládzačka postupným trepaním ľanové vlákno zbavuje vrchného obalu , vypadáva pazderie a ostáva čistejšie ľanové vlákno. Ľan sa pekne vyhladí a zbaví zvyškov pazderia. V roku 2019, s finančnou podporou Fondu pre podporu umenia, sme na ukážku pre deti spravili trlicu, kde je polovica s jedným žliabkom – lámačka a polovica z dvoma žliabkami – vyhládzačka. Pre potrebu spracovania ľanu, sme zreštaurovali ďalšie dve pôvodné trlice, ktoré sme našli na povale starého domu.
Úprava vlákna na pradenie
Štefan Repčok v knihe Tradičná kokavská svadba uvádza: „Po skončení trepania sa vlákno upravovalo ďalej česaním. Takéto česanie sa robilo na štetiach. Boli to hrubé ukované klince dlhé asi 15 cm, zakované hrubším koncom do kovového kruhu. Železný kruh bol upevnený na hrubej drevenej doske. Pri česaní ostávali na šteti klkä. Tieto pri česaní na začiatku boli hrubšie a z nich sa urobila kúdeľ. Z ďalších už bolo jemnejšie vlákno, z ktorého urobená kúdeľ bola kvalitnejšia. Kúdeľ z prvého česania bola horšej kvality a volala sa vrchovňicä.“
Česanie ľanového vlákna robíme na štetiach, ktoré my voláme ježko, a tu sa ľanové vlákno postupným česaním zbaví posledných zvyškov pazderia. Po vyčesaní sa buď klkä stočia do venca a odložia sa na neskoršie pradenie, alebo sa kúdeľ rozloží do tvaru perinky a upevní sa na praslicu a môže sa priasť.
Pradenie
Pradenie je stočenie viacerých ľanových vlákien do jednej nitky.
Štefan Repčok vo svojej knihe Tradičná Kokavská svadba uvádza: „S pradením sa začalo hneď v jeseni a ženy priadli popri varení cez deň, aj cez dlhé jesenné a zimné večery. Dievčatá sa už v mladom veku priúčali tomuto domácemu remeslu a začínali už ako 14 – 15 ročné. Najčastejšie sa priadlo na vreteno a menej na kolovrat. Rozdiel bol v tom, že pri pradení kolovratom sa upriadlo viacej vlákna, ale bolo menej kvalitné. Opačne na vreteno sa priadlo pomalšie, ale vlákno bolo podstatne kvalitnejšie. Praslice, vretená a kolovraty boli rôzne. Dievčatá mali krajšie, ozdobnejšie, staršie ženy zasa jednoduchšie a bez ozdôb.“
Pradenie je pre mňa najťažšia práca, čo sa týka procesu ručného spracovania ľanu ale aj tkania ako celku. Nejde o fyzicky najťažšiu prácu, ale za zručnosťou tkáčky sú hodiny a hodiny pradenia, či je to už pradenie na vretienko alebo na kolovrátok. My pradieme na kolovrátku, je to rýchlejšie a zdá sa nám, že aj jednoduchšie. Do budúcna by sme si chceli vyskúšať priasť aj na vretienku, lebo vraj na vretienku sa dá upriasť tenšia niť. Pradenie je práca naozaj časovo veľmi náročná a vyžaduje si aj veľkú zručnosť.
Príprava nití na snovanie a tkanie
Štefan Repčok z knihy Tradičná kokavská svadba: „Upradené nite sa motali pomocou motovidiel do pradien. Ručné motovidlo bola hrubšia palica, ktorá na koncoch mala priečne osadené dve latky. Dĺžka motovidla od jednej latky po druhú bola jeden ríf, stará miera, ktorá mala 78 cm. Na motovidlo sa priečne namotali štyri dĺžky, teda dĺžka nite bola štyri rífy. Po namotaní sa nite na jednej dĺžke spočítali a keď ich bolo 75, zviazali sa a to bolo jedno pasmo. Pradená mali rôzne množstvo pasiem. Ženy ovládali dôkladne túto matematiku a vedeli presne koľko majú upradených nití, ktoré neskôr po úprave (zváraní, praní) pomocou takzvaných zvíjačiek a kolovratu súkali na fajfy, presne v takom množstve, aby ich neskoršie mohli pomocou snovadiel pripraviť na tkanie.“